Živé kamienky

Na základe osobných spomienok môžem potvrdiť, že vyrastať na dedine malo svoje čaro. Vidiecky dvor poskytoval nielen bezpečný priestor na detské hry, ale aj množstvo materiálu a predmetov, ktoré sa mohli zmeniť na zaujímavé hračky. Netvrdím, že skutočných továrenských hračiek nebolo dosť, ale možnosti boli predsa len menšie ako dnes, a preto do detských hier vstupoval častejšie aspekt tvorivosti. A keďže detská fantázia často nemá hraníc, hrať sa dalo skoro so všetkým.

Stačilo napríklad ukoristiť za hrsť fazuliek zo zásob starých materí, sadnúť si niekam do voňavej trávy a hra sa mohla začať. Z chlapca sa tak za krátky čas mohol stať napríklad taký pastier fazuliek. Biele fazuľky predstavovali ovečky, strakaté kravičky a veľké bôby sa menili napríklad na býkov alebo plnokrvné dostihové koníky.

Paradoxne túto spomienku po niekoľkých rokoch oživili moje deti, keď jedného dňa zostali vo svojej detskej izbe podozrivo dlho ticho. Pátrajúc po príčine, som zostal prekvapený. Udivilo ma hlavne to, že pri množstve moderných hračiek ich pozornosť zamestnali obyčajné kamienky nazbierané vonku počas prechádzky. Okruhliaky sa po ich malej úprave zmenili na malé zvieratká a potom sa začala dlhá hra s kamennými domácimi maznáčikmi.