Týka sa nás to!
Národné koordinačné stredisko pre riešenie problematiky násilia na deťoch (NKS) rozbehlo na sociálnych sieťach krátku minisériu príspevkov „Týka sa nás to“. Ide o príspevky s infografikou, ktoré sú zamerané nielen na podporu ochrany detských obetí násilia či dôležitosť významu prezumpcie statusu obete, ale aj obzvlášť zraniteľnú obeť a problém prístupu celej spoločnosti k detským obetiam násilia.
NKS sa rozhodlo reflektovať na síce zložitú, no dôležitú tému prístupu ochrany detí pred násilím a apelovať tak na verejnosť s cieľom poskytnúť podporu detským obetiam násilia. Už samotné násilie je pre dieťa zraňujúce a túto bolesť často znásobuje necitlivý postoj okolia a spoločnosti, keď okolnosti násilia páchanom na dieťati spochybňujú a bagatelizujú. Detská obeť akejkoľvek formy násilia to má ťažké. Vnútorné prežívanie takýchto traumatizujúcich udalostí je náročné a bolestivé. Samotné prehovorenie o svojej skúsenosti vyžaduje obrovskú odvahu a žiada si významnú podporu okolia.
Násilie sa týka všetkých, preto by sme sa mali naučiť komunikovať o ňom tak, aby sme popri rešpektovaní práva na prezumpciu neviny zároveň rešpektovali princíp prezumpcie statusu obete.
Pri odhaleniach prípadov násilia majú totiž ľudia často tendenciu myslieť si, že zločin sa stal iba vtedy, ak sa preukáže. Zodpovednosť za preukázanie je často kladená na plecia dieťaťa. Pritom princíp prezumpcie statusu obete je právo na ochranu a podporu obete bez ohľadu na to, či bol páchateľ identifikovaný alebo usvedčený. Deti si zaslúžia byť vypočuté, pochopené a potrebujú cítiť, že na svoj problém nie sú samy. Každá osoba, ktorá tvrdí, že je obeťou, sa považuje za obeť, kým sa nepreukáže opak.
Ako mimoriadne nebezpečný sa javí aj postoj verejnosti so sklonom spochybňovať deti, ich prežívanie a negatívnu skúsenosť na základe veku, minulosti, sociálneho prostredia či dokonca ich umiestnenia v detských domovoch a s tým súvisiacej škodlivej domnienky, že deti na základe týchto reálií môžu fabulovať, pretvárať skutočnosť, či dokonca klamať za účelom získania pozornosti.
Takýto prístup spoločnosti je neprípustný a neakceptovateľný. Pokiaľ budeme detské obete násilia spochybňovať, budeme tak naďalej traumatizovať obeť, ktorá našla odvahu prehovoriť a hľadať pomoc, a rovnako tak týrané dieťa, ktoré sa so svojou skúsenosťou zatiaľ nepodelilo.
Médiá v tomto procese hrajú dôležitú úlohu v tom, ako spoločnosť vníma obete násilia, ako ich dokáže identifikovať, a ako im pomáha svojim postojom pri hojení emocionálnych rán. Médiá tiež disponujú obrovským potenciálom na to, aby scitlivovali verejnosť voči problematike násilia na deťoch a upozorňovali na nedostatky pri ich ochrane.
V dnešnom svete majú veľký vplyv pri podozrení z násilia, vyšetrovaní i v priebehu trestného konania médiá, sociálne siete a veľkú rolu zohráva aj politická kultúra. O takomto vplyve a dominancii, ktorá stojí proti samotnému dieťaťu, nehovoríme iba pri páchaní násilia, ale aj následne po tom. Napríklad, ak má jedna zo strán k dispozícii mediálny priestor, peniaze na advokáta, či vyššie postavenie alebo spoločenský status, je zvýhodnená oproti dieťaťu, ktoré nič z toho k dispozícii nemá. Práve preto by mala byť v prvom rade pomoc a ochrana smerovaná dieťaťu. Nedopustime, aby bol detský hlas prehlušený hlasom vplyvnejším.
Deti nevedia vždy rozlíšiť, kedy je dobré mať tajomstvo a kedy ich také tajomstvo môže vystaviť nebezpečenstvu. Je správne, aby malo dieťa pred nami tajomstvá? Väčšina tajomstiev je nevinných a dostatočne bezpečných. Bohužiaľ existujú ľudia, ktorí môžu dieťa ohrozovať násilím a od detí vyžadujú, aby takéto konanie bolo ich spoločným tajomstvom. Snažia sa navodiť u dieťaťa pocit, napríklad výnimočnosti: „len s tebou sa môžem takto hrať, lebo si tá najmúdrejšia na svete a jediná to chápeš“, prísľubu: „ak to nikomu nepovieš, kúpim ti tú bábiku“, ale aj ohrozenia : „ak to niekomu povieš, ty aj ja budeme mať problém“. Takéto tajomstvo môže byť veľmi nebezpečné a jeho uchovaním môže dieťa nevedomky alebo nechtiac, uľahčovať pokračovanie násilného správania.
Dieťa má právo na tajomstvá, ale tajomstvá nemôžu byť vynútené zo strany dospelých. Musíme pomôcť deťom pochopiť, že existujú „dobré“ a „zlé“ tajomstvá a aký je medzi nimi rozdiel. Tí mladší nemusia byť pripravení porozumieť našim vysvetleniam, takže im môžeme vysvetliť rozdiel porovnaním pocitov a emócií, ktoré prežívajú a už ich vedia aj rozlíšiť. Napríklad zlé tajomstvá sú tie, kvôli ktorým sa cítia znechutení, smutní, znepokojení, vystrašení alebo nahnevaní. Môže ich kvôli tomu niečo bolieť, biť im silnejšie srdiečko, zle sa dýchať. Ak naučíme dieťa pochopiť jeho fyzickú a emocionálnu reakciu na žiadosti o uchovanie niečoho v tajnosti, pomôže mu to rozhodnúť sa ako zareagovať, a aký ďalší krok urobiť.
Pre vyzradenie tajomstva, dokonca aj toho nevinného, však dieťa potrebuje aj poslucháča. Ak sa dieťa ocitne v situácii, ktorá by mohla ublížiť jemu alebo niekomu inému, je dôležité, aby sa cítilo dosť pohodlne na to, aby to dokázalo povedať. Buďme opatrní ako reagujeme, aby sme v deťoch nevyvolali vinu či strach. Dajme im pocítiť, že nech sa nám zdôveria s čímkoľvek, milujeme ich a záleží nám na nich. Potom budú s menšou pravdepodobnosťou cítiť hanbu, zmätok alebo strach z následkov, ktoré by mohli prísť po vyzradení tajomstva. Týmto spôsobom bude chránená a zachovaná dôvera dieťaťa.
Aby sa detských obetiam násilia poskytla adekvátna pomoc a ochrana, je potrebné ich najskôr identifikovať. Dieťa, ktoré je obeťou nejakej formy násilia, však častokrát nevieme rozpoznať voľným okom. Neexistuje žiaden prehľadný zoznam symptómov, v ktorom by sa dalo jednoduchým odškrtávaním položiek dospieť k jednoznačnému záveru, či dieťa je alebo nie je obeťou tej či onej formy násilia. Obeťou násilia sa môže stať každý. Násilie nepozná žiadnu diskrimináciu na základe národnosti, vierovyznania, pohlavia, sociálneho statusu, inteligencie a ani veku.
Hlavnou prekážkou v identifikácii prípadov násilia na deťoch sú často práve predsudky, ako najmä stereotypná predstava o detských obetiach násilia. Násilie môže na deťoch zanechať mnohoraké následky, pričom niektoré z nich sú navonok pozorovateľné, iné bývajú skôr skryté, niektoré automaticky vzbudzujú súcit, iné naopak skôr iritujú. Akékoľvek dieťa môže byť obeťou násilia, aj také, u ktorého by sme to považovali za málo pravdepodobné (napr. navonok bezproblémové dieťa, usmievajúce sa dieťa či dieťa, ktoré vystupuje agresívne a sebavedomo). Stereotypné predstavy o detských obetiach násilia môžu viesť k neopodstatnenému spochybňovaniu ich vierohodnosti.
Deti reagujú na násilie rôznymi spôsobmi, často inak, než by sme intuitívne predpokladali. V mnohých prípadoch si ani neuvedomujú, že je na nich páchané násilie; môžu sa agresorov zastávať; môžu sa (dlho) zdráhať o násilí prehovoriť, môžu mať tendenciu maskovať svoje vnútorné prežívanie navonok predstierajúc, že je všetko v poriadku. Preto nehľadajme detské obete len v kúte s modrinami na rukách. Môžu sa javiť akokoľvek a byť všade okolo nás.
Aj my ako spoločnosť môžeme pomôcť. Naučme sa, že obeťou násilia sa môže stať naozaj každý. Otvorme oči a naše srdcia a pomôžme prelomiť stereotypné predstavy o násilí.
Násilia na deťoch sa môžu dopúšťať osoby rôzneho pohlavia (muži aj ženy), akéhokoľvek veku (plnoleté aj neplnoleté osoby, vrátane rovesníkov detí), rasového a etnického pôvodu, vierovyznania, úrovne vzdelania, povolania, socioekonomického statusu či úrovne duševného zdravia. Je potrebné, aby sme si uvedomili, že páchateľom násilia na dieťati môže byť aj niekto, kto sa ním v našich očiach vôbec nezdá byť. Páchateľ sa nemusí násilne prejavovať vždy. Môže útočiť napríklad iba tam, kde má prevahu moci a zároveň presvedčenie, že ju môže beztrestne zneužiť. Z obáv pred možnými sankciami majú páchatelia tendenciu svoje násilné konanie voči deťom utajovať. V prípade konfrontácie zvyknú násilné správanie popierať, bagatelizovať, pripisovať mu iný význam, ospravedlňovať ho kvázi čestnými pohnútkami. Snažia sa tiež obviňovať obeť, kompromitovať ju, znížiť jej vierohodnosť, napr. poukazovaním na iné jej pochybenia alebo ju zastrašovať.
Páchateľom násilia môže byť ktokoľvek. Žiadnu rolu nehrá to, či daného človeka poznáme, a za akého dobrého či správneho ho môžeme považovať. Môže to byť náš sused, verejne známa osoba, aj niekto z našej rodiny. Či sa nám tomu chce veriť alebo nie. Nebuďme ľahostajní.
Hlas detí je dôležitý. Na to upozornia už 19. novembra 2021 všetky deti Bubnovačkou.
Národné koordinačné stredisko pre riešenie problematiky násilia na deťoch, skrátene NKS, je organizačná zložka Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR od roku 2014. Je tu pre vás kedykoľvek. Všetky info nájdete na detstvobeznasilia.gov.sk. Sledovať ich môžete aj na Facebooku.