Mala so šťastie, že moji rodičia mi rozprávky vymýšľali. V niečom je to naozaj skvelé mať otca herca a mamu scenáristku. Jedinou nevýhodou v súvislosti s rozprávkami je to, že nie sú zaznamenané. Možno si jedného dňa sadnem s rodičmi za písací stroj a spíšeme aspoň to, čo nám ostalo v hlavičkách. Písací stroj pekne klepká.
Veľkou detskou výhodou je, keď je otec herec a má rád rozprávky. Tú pozitívnu infantilitu som po ňom zrejme zdedila. A keď vie otec meniť hlasy. Veľa hlasov. Možno tie knižky ani neboli sami o sebe také úžasné, ako boli úžasné v interpretácií môjho otca. Rozhodne prekonal aj pána Nárožného, keď mi čítal moju premilenú knižku Mach a Šebestová (viac o rozprávke Mach a Šebestová). Tá knižka má dokonca pár stránok vypadnutných, lebo bola často čítaná a prezeraná. Prvé dve strany viem dodnes naspamäť a pes Jonatán spôsobil, že som chcela psa. Už mám chvalabohu.
Ďaľšou osudovou knižkou bola Rozprávky s troma koncami od Gianniho Rodariho. To bolo fantastické. Každá rozprávka mala tri konce. A ja som si mohla vybrať, ktorý sa mi najviac páči. A vzadu v tej knižke bolo napísané, ktorý koniec sa najviac páči autorovi a prečo. Tam som mala najradšej rozprávku, v ktorej vychádzali ľudia z televízora do obývačky. Také malé scifi!
Potom som mala rada rozprávku o chlapcovi, ktorý sa stále hral so zipsom na svojej mikine, až sa mu zasekol a už nikdy si teda nemohol mikinu vyzliecť. A trpel. Ako dospelý mohol chodiť len na detské predstavenia do divadla napríklad a predovšetkým mu bola malá a vyzeral v nej veľmi smiešne. Ale netuším, kto tú rozprávku napísal. Ak to niekto viete, urýchlene ma, prosím, informujte!
Mala som aj takú knižku o papagájovi Filipovi, ktorý uletel z klietky a stratil sa. Tá knižka bola veľká, mala tvrdé strany a nebol tam žiaden text. Iba úžasné obrázky, kde sa na každom milimetri štvorcovom niečo deje. Neskutočne veľa sa toho deje. A ja som vždy hľadala papagája Filipa, a keď som ho už vedela ukázať aj poslepiačky, hľadala som iné veci. Pri tej knižke som presedela hodiny. Vždy mi z toho na záchode stŕpli nohy.
Mala som rada aj knižku Môj macík. Celú ju viem naspamäť! A keď som ju minule našla v reedícií v kníhkupectve, dojalo ma to a kúpila som si rovno tri. Majú trochu menej zošúchané strany ako tá moja a sú divne farebnejšie, ale náš vzťah je napriek tomu pozitívny.
A keď som už bola veľká malá, zamilovala som sa do knižky Rozprávky pre nespolušné deti, o ktorej môžem taktiež radostne vyhlásiť, že som ju opäť našla v obchode!!! Hurá! Kúpila som štyri. Rozdala som ich. Tam mám najradšej rozprávku o Betke, ktorá sa na všetkom smiala. Ten cynický a čierny humor nemá páru a keď sa Betkin milý Samoľub Huslica zabije vo vani a Betka sa navždy prestane smiať…ach! Asi som zvláštna ale tento typ humoru mi v rozprávkach vyhovuje. Spomenula som si ešte na Dobšinského rozprávku o dievčatku, ktorému zomrela mamička a dievčatko chodilo tak často a urputne plakať na jej hrobček, až sa mamička zľutovala a hrobček ju vcucol… tiež veľmi pekný príbeh na večer pre deti, ktoré majú radi adrenalín a neboja sa ísť potme v noci samé na záchod.
…mám veľa knižiek v knižnici, ktoré voňajú mojím detstvom, mojou detskou izbou. Niekedy si ich len tak prezerám a príde mi tak veselo-smutno. A viem, že keď raz budem veľká alebo aspoň o trochu väčšia, napíšem aj ja rozprávkovú knižku. Takú, o ktorej budú raz deti hovoriť, že to je ich obľúbená! :)