Zlatá brána bola úspešnou reláciou, ktorú sledovali nielen deti ale aj dospelí. Predávali sa platne s pesničkami, deti sa učili ich texty… „Bolo to podľa mňa dané aj tým, že na tejto relácii participovali výlučne členovia Zväzu slovenských spisovateľov a Zväzu slovenských skladateľov. Bola to nanajvýš profesionálna práca, aj hudobné podklady sa robili v Ostrave s orchestrom Flamengos, čo bol orchester Marie Rotrovej… Nebolo to žiadne – jeden čihi, druhý hota. Všetko bolo pripravované s maximálnou precíznosťou a profesionalitou.“
Relácia sa vysielala každé dva mesiace, ročne teda vzniklo v košickom štúdiu Slovenskej televízie šesť Zlatých brána. Bola vysielaná intervízne. Spočiatku ju bralo od nás sedem európskych štátov, neskôr ostali verní už iba niektorí.“
Začalo sa v rozhlase
Kým sa Zlatá brána ako taká začala v 70. rokoch vysielať, predchádzalo jej niekoľko podobných relácií pre deti v rozhlase i televízii. „Zlatá brána sa formovala cez iné relácie, ktoré však boli podobné, len najprv mali iné názvy,“ spomína A. Takáčová. „Celé sa to začalo v rozhlase, keď sa pri jednej príležitosti robil konkurz – hľadali sa talentované deti, ktoré pekne spievajú. Všetky však prišli s piesňami pre dospelých a my sme si v rozhlase uvedomili, že akosi niet piesní pre deti a že to nie je dobré, keď si deti pospevujú takzvané dospelácke piesne.“