Pred týždňom a pol (áno, treba byť presný! – ako matka, ktorá počíta vek svojho dieťaťa na mesiace) sme stratili lienku. Teda JA som ju stratila. Alebo presnejšie zabudla. Moje dieťa je ešte príliš malé na to, aby niečo vedome stratilo alebo zabudlo. Ja sa na to už vyhovárať nemôžem. Škoda. Občas mi táto „zodpovednosť za nič“ chýba. Uf, takmer som tú lienku pri týchto úvahách stratila znova. Teda myšlienku na ňu. Ale od myšlienky k činu je len skok (alebo krok?).
Tak naspäť k lienke. Nie len tak hocijakej. Bola to taká drevená lienka, ktorú kúpite v stánku na trhoch od milého uja. Milý ujo predáva krásne hračky z dreva a vy pri prechádzaní okolo jednoducho neodoláte. Tak dlho som čakala, kedy moje dieťa začne chodiť (tak naozaj, viete, nie len tri kroky a bum) a budeme brať lienku na prechádzky so sebou. Dočkala som sa. A moje dieťa si ju fakt obľúbilo. Bola súčasťou našich každodenných putovaní (to je tá cesta, ktorá vám za bežných okolností trvá 6 minút, ale vďaka chodiacemu dieťaťu sa tento čas predlžuje šesťnásobne). Bola statočná a veľmi obetavá – pri začínajúcom období vzdoru letela často na zem len taký fukot. Prišla o obe ruky (lienky síce ruky nemajú, ale veď vy viete, čo myslím), nos a pol tykadla. No proste také naše chúďatko.
Bol štvrtok a my sme sa prechádzali popri rieke- s lienočkou (ako sme ju familiárne volali). Moje dieťa sa náhle vypýtalo do kočíka (historicky prvýkrát – dokonca bez toho, aby za to očakávalo nejakú pochutinu), ja v tomto náhlom prekvapení z daného okamihu – posadila som dieťa a odkráčala ľahkým krokom ďalej. Keď sa moje dieťa v parku zobudilo a potrebovala som mu spríjemniť (a sebe urýchliť) cestu domov, chcela som vybrať svoj tromf z košíka v kočíku. Ale beda! Lienočka bola preč! Osvietilo ma a vedela som presne, kde som ju nechala. Vrátila som sa poobede na miesto činu, ale lienka tam už nebola. Pozerala som všade, dokonca i do smetiaku. Bola červená, musela by som ju zbadať, ale márne. Nebola tam. Ešte som sa tam vrátila znova, ale nič. Veľké nič. Moje dieťa neplakalo, ešte si podstatu toho – niečo stratiť, pardon, zabudnúť, neuvedomuje. Ale na prechádzkach nám bolo clivo (och, tento materský plurál!).
Spustila som pátranie na Facebooku, neúspešne. Nikto sa neohlásil. Dostali sme do daru presne takého dreveného havka (psíka – poznámka prekladateľa), aj sliepočku (toto automatické rodičovské zdrobňovanie by mali zaradiť k diagnózam), ale na lienku sme nezabudli (zase to MY!). O tom, ako som stratila (teraz už naozaj stratila) paličku z toho psíka, napíšem niekedy nabudúce. Po týždni a pol ma kontaktovali vo Facebookovej skupine, že niekto našiel našu lienku! Aleluja! Sama seba sa pýtam – ako je to možné?
Okoloidúci pán ju položil na lavičku. A ona čakala. Hneď na druhý deň doobeda som šla okolo, dúfajúc, že ju tam ešte nájdem. Kráčam, kráčam a zrazu – len si tam tak v daždi leží a čaká na návrat toho, kto ju tam zabudol (prosím, neprirovnávať k návratu márnotratného syna z Biblie). Pri pohľade na ňu som sa dojala. Nech to znie akokoľvek pateticky, prišlo mi to neuveriteľné.
O minútu na to, ako som ju víťazoslávne položila do košíka, ma zrazu predbehol nejaký pán a prihovoril sa mi. Bol to presne TEN okoloidúci pán, ktorý ju deň predtým položil na tú lavičku v nádeji, že ten, kto ju stratil, ju tak lepšie uvidí. Ten deň, kedy som ju našla, bol práve dnes – na Dušičky. Prišlo mi to ako zázrak. Ja netuším, kde tie dni bola a ako sa tam zrazu ocitla, ale podstatné je, že sa našla.
Keď to tak čítate, ani by ste neverili, že sa dá toľko písať o jednej obyčajnej lienočke, však? Môžem pridať dávku filozofie a vysloviť, že táto (ne)obyčajná lienka je symbolom toho, že zázraky sa dejú každý deň a je len na nás, či ich uvidíme. Symbolom toho, že nádej zomiera posledná. Symbolom toho, že niekedy nemusíme vedieť, prečo sa to stalo, podstatné je, čo si z toho vezmeme. A symbolom toho, že kto si počká, ten sa dočká (ale tu za pravdivosť neručím).
Ešte stále čítate prehnane dramatický príbeh o stratenej (zabudnutej, haló! – za-bud-nu-tej!) lienke a stratili (tu je to sloveso konečne použité správne) ste ním 247 sekúnd vášho drahocenného času (zmerala som to za vás – nemáte za čo!). A ja už naozaj dávam bodku za týmto príbehom. Ak mám povedať pravdu, 247 sekúnd to bolo len po predošlú vetu – nuž, prerátali ste sa, a to všetko len preto, že ste zvedaví a presvedčila som vás, že tá lienka bola fakt neobyčajná. Však?